Rozprávka o nájdení samého seba

Bol raz jeden delfín čo žil medzi suchozemskými zvieratami. Nik si už presne nepamäta ako sa to stalo, no stalo sa... Najskôr žil medzi tigrami. A veľmi sa snažil  prispôsobiť tigrej náture. Pretože povedzme si pravdu,  kto by nechcel byť tigrom? No delefín , hoci sa ako tiger nadchol pre lov a vydal zo seba veľa sily, kamkoľvek sa chcel pohnúť akosi iba bezmocne metal plutvami na mieste v suchom piesku na suchej zemi a okrem rán a škrabancov, čo si svojou snahou spôsobil, nikdy nič nedosiahol... A tak prestal počúvať Tigre a začal počúvať jelene. No okrem toho že jelene dávali prednosť mäksiemu podkladu, sladkej voňavej tráve, nič zásadne sa v jeho živote nezmenilo? Nevedel sa pohnúť z miesta. To ako dopadol s opicami a vtákmi ? Na to veľmi nerád spomína... No po čase si začal uvedomovať že všetky zvieratká mu vraveli to isté. Ver svojej vlastnej prirodzenosti!!! Delfín sa aj hneval ako tiger, občas bol tvrdohlavý ako jeleň niekedy sa posmieval ako opica alebo pyšne dvýhal chvost ako páv. No nič z toho nenaplnilo jeho srdce spokojnosťou... zdalo sa že nikdy nenájde šťastie vo svojom živote. Prestal počúvať "dobré rady" od svojich priateľov zvierat a uzavrel sa do seba. Nejaký čas sa venoval kritike slabosti svojich zvieracích kamarátov. Vravel si aha tiger je ťarbavý a jeleň hlúpy, opica je dotieravá a vtáci len vyspevujú a hlúpo poletuju po oblohe... vtákom aj trochu závidel. Zdali sa mu veľmi slobodný. Jeho srdce cítilo že potrebuje slobodne poletovať a skákať, no nešlo sa hnúť z miesta. To utrpenie bolo tak veľké že jedného dňa zdvihol tlamičku k oblohe a pokúsil sa zavyť ako vlk. No z jeho úst vyšlo len dlhé zúfalé písk... To bola definitívna bodka za jeho snahami. Zúfalo položil hlavičku na suchú zem a prestalo sa mu žiadať čokoľvek meniť, či čokoľvek dosiahnuť. Úplne sa odovzdal osudu a začal pozorovať svet okolo seba bez očakávaní že by sa mohol zmeniť a niečo z toho čo uvidí napodobniť... Z dlhej chvíle začal pozorovať tie časti svojho tela na ktoré si dovidel. Mám dlhý čumáčik. A akési smiešne placaté krídla. Aha a tuto vzadu  mám rozdvojený mocný chvostík... V ten deň sa k jeho citlivému sluchu dostalo úplne rovnaké písk aké sám nedávno zavolal do sveta. V jeho srdiečku akoby sa niečo stiahlo a po celom tele sa rozoznel zvonček nádeje. Akoby niečo v jeho vnútri vravelo. Hej nie si tu sám, existujú tvorovia ako si Ty a navyše z ich hlasu zneje sloboda a sila! A od vtedy sa delfín pýtal všetkých tvorov čo postretol na bytosti ktoré vyzerajú ako on. A vydávajú takýto zvuk. Písk, písk, písk... a snažil sa všemožné napodobniť ten tón tu slobodu, radosť a silu zvuku. Bože to bola krása prvý krát v živote to išlo! Krásne samé od seba. Zvieratká na neho nechápavo pozerali a trošku si aj ťukali na čelo. Chudák určite sa zbláznil. Vraveli si. No delfínovi už bolo všetko jedno. Veselo si pískal a s radosťou načúval odpovediam z diaľky. A tie prichádzali stále vo väčšom počte. Volali na neho.